Nezabudla
som ešte na starý domček mojej pra-babičky, ktorý sme ako malé deti
navštevovali takmer každý víkend a celé prázdniny. Pamätám si ho celkom
presne, dokonca aj jeho vôňu. Viem, že mal nerovné steny a na streche
rástol mach. Zvonku viseli malé farebné vlajky nad okenicami.
Vchodové dvere
boli veľmi nízke a babka
hovorievala, že to preto, aby každý, kto vstúpi sa najskôr poklonil.
Samozrejme, ja som bola ešte dieťa a tak som sa nepotrebovala skloniť, aby
som vedela vojsť dnu, ale aj tak som sa poklonila, lebo babka ma učila, že je
to úctyhodné. Tento domček mi veľmi prirástol k srdcu a keď nás babka
opustila, bola som dosť nešťastná. Dokonca sa rodina rozhodla, že dom predá.
V mojej predstave však naďalej ostala spomienka na tento dom a tak,
keď som dospela a chcela som si kúpiť svoj vlastný, hľadala som podobný
tomu aký mala babka. Čítala som o tom veľa a našla som slamené, hlinené
a drevené nízkoenergetické domy.
Slamené domy vyzerali veľmi podobne ako babkin. Postavené domy takéhoto typu už
boli väčšinou schátralé a staré, ktoré potrebovali rekonštrukciu celého
interiéru.
Stavebné spoločnosti však takéto domy nové už nestavajú. Našla som
však na internete spoločnosť IQ Ekodom a rozhodla som sa ich osloviť aj
napriek všetkému. Povedala som im o mojej predstave a boli úplne
skvelí. So všetkým mi radi pomohli a ešte mi aj poradili koho môžem
osloviť a kde nájdem prostriedky a služby, ktoré IQ Ekodom
neponúkali.
Dnes
bývam vo svojom vlastnom domčeku, ktorý mi pripomína moju babičku
a postupne čakám na čas, kedy budem babičkou ja.